Vtedy som bola ešte dieťa, chodila som iba na základnú školu, keď k nám na hodinu dejepisu prišiel jeden staručký partizán porozprávať, ako to bolo za vojny. Viem, zvolila som trochu zvláštnu tému, ale táto príhoda mi prišla na um pri čítaní dnešných blogov i komentárom k nim.
Jeden zo spolužiakov sa toho partizána opýtal, „ujo, čo je to politika?“. On mu na to odvetil, „daj si ruku na lavicu“. Spolužiak sa zdráhal, ale ubezpečil ho, aby sa nebál, že on tej ruke nič neurobí. Spolužiak naveľa podvolil a vystrel ruku na tú lavicu. Ani ju nestihol poriadne natiahnuť a takú po nej dostal, až zadunelo. Nechápavo pozrel na partizána a ten mu s úsmevom na tvári povedal, „vidíš synu, to je tá politika. Pánske huncútstvo.“
Nikdy som na túto príhodu nezabudla a vždy si na ňu spomeniem, najmä vtedy, keď vidím i počujem, ako sa ľudia hádajú a osočujú na tému, kto je horší. Červení alebo modrí? Tí vľavo alebo tí vpravo?
Podľa mňa, všetko jeden „fras“! Aký jeden, taký druhý. Ja osobne neverím, že do politiky vstupujú ľudia s čestnými úmyslami. Veď prečo by to robili? Prečo by „pre Boha“ napríklad taký podnikateľ nechal svoj biznis a posadil sa na ministerskú stoličku? Pre nás? Pre charitu? Pre ľudstvo? To sotva! Som náchylná veriť, že možno iba preto, aby posilnil svoje vzdúvajúce sa ego. Možno.
A my národ „holubičí“ hľadíme na tie ich naduté egá a hádame sa medzi sebou, ktorý z nich je menší „lolo“, ktorý z nich nás menej šáli a ktorý z nich má našu vieru, že práve on je „jediný spravodlivý“, ktorý nechce nič, iba to naše dobro.
Sme ako hluché a slepé ovce a za tých dvadsať rokov nás nič nepoučilo. Niesme jednotní a na to oni vsádzajú, vedia, že si s nami môžu robiť, čo len chcú. A aj to robia. Tak nám treba!