Keby politici rozhodovali o všetkom tak nekompromisne a rýchlo, ako vtedy, keď odpratávali Medzinárodný deň žien z kalendára, tak už by sme sa mali všetci ako v raji. Neviem ako vy, ale ja sa ako v raji zatiaľ nemám, takže usudzujem, že sme tam ešte všetci nedošli, ale zároveň priznávam, že sa možno iba mýlim, že došli, iba ja som si to nevšimla. Fakt neviem.
Jedno ale viem, MDŽ prežilo! Aspoň podľa rozprávania mojej obľúbenej kvetinárky, ktorá sa mi pred pár dňami posťažovala, že sa bojí toho dňa, lebo bude strašný nával kupujúcich. Prekvapilo ma to, tak som sa jej opýtala, či náhodou nežartuje. Jej jednoznačné nie mi dáva dôvod veriť, že hovorila pravdu. Mám v tom zmätok.
Zdá sa, že ani jeden z našich sviatkov v nás nevyvoláva väčšie rozpaky, než MDŽ. A tak neviem, žije, či nežije MDŽ? Oslavujeme ho alebo zaznávame? Ak oslavujeme, tak verejne alebo tajne? Kto z vás to prezradí?
Ja za seba prezradím, že oslavovať budem. Kúpim tulipány alebo karafiáty, iba tak, pre svoju radosť, ale aj pre pamiatku tých statočných žien, ktoré pred vyše sto rokmi našli guráž, aby sa zorganizovali a vyšli do ulíc bojovať za svoje volebné právo, osem hodinový pracovný čas, vyššie mzdy a zákaz detskej práce. Možno si poviete, je tam toho. Ja to však nepoviem, lebo viem, že dnes by sme to už nedokázali. Ani ženy, ani muži. Dnes sme tak nesúdržní, rozhádaní a polarizovaní, že nedokážeme nič!