„Ja sa na to vykašlem!
Fasa! Ktorý dement? Och, takú by som ti po tých tvojich rukách!“ Týmito, ale aj inými sprostonárodnými zvolaniami som začala dnešný deň, hneď, ako som si všimla, že niekto mi opätovne oškrel auto. Neurobil síce veľkú škodu, poškodil „iba“ lak za pravým zadným blatníkom, ale aj tak ma to vytočilo. Žiadna čokoláda za stieračom „mrzí ma to“ alebo nedajbože lístok „prepáčte, škodu Vám nahradím“. Nič! Toto sa mi nestalo prvýkrát, napriek tomu si ešte na tú bezohľadnosť nezvykla. Uf … pre termín u lekárky som ten čas nadávania skrátila iba na oslobodzujúce minimum, ale ako sa neskôr ukázalo, pokojne som mohla nadávať aj o pár minút dlhšie, vyhla by som sa čakárenskému kvíleniu o zbabelosti komunistov, ktorí sa v 89. tak nepochopiteľne ľahko a rýchlo vzdali.
„Ja sa na to vykašlem!“ Boli prvé slová mojej doktorky hneď, ako som vstúpila do jej ordinácie. „Čo vás vytočilo, Uhliarik?“ nasledovala moja „logická“ otázka. „Ale čoby! Ten pred vami.“ „Íha, to aby som sa mala teraz na pozore, že?“ „Och, takú by som mu po tých rukách!“, nedala sa rušiť mojimi duchaplnými poznámkami a plynulo pokračovala, „to aby som v 21. storočí učila ľudí kašľať! Nenormálne! Prepáčte!, ospravedlnila sa mi po chvíli, „neviem si na tú ľudskú bezohľadnosť zvyknúť“. „Ani ja“, pomyslela som si netušiac, že táto veta ma bude sprevádzať po celý dnešný deň.
„Ja sa na to vykašlem!“ Zanadávala som si asi o pätnásť minút nato, ako som odišla od doktorky na poštu. Rad ako „sviňa“. V pohode, na poštách je to dlhodobá „normálka“ a na tú som si už zvykla, ale ešte som si nezvykla na to, že sa ma v tom rade furt niekto pokúša predbiehať. „Hej, hej, mladý muž! Musíte sa postaviť na koniec radu!“ dovolila som si upozorniť jedného mládenca a to som si mohla radšej odpustiť, lebo som schytala niečo v duchu „len sa nepotentuj“. Usmiala som sa naňho a ironickým hláskom predniesla: „tak mi to prepáčte, ja nemôžem zato, že si neviem zvyknúť na ľudskú bezohľadnosť, viete?“ Nechápavo na mňa pozrel a odišiel. Skôr než sa za ním zavreli dvere, tak zakašľal. Do dlane pochopiteľne a s tou okašľanou dlaňou pokojne stlačil kľučku na dverách a stratil sa v dave.
„Ja sa na to vykašlem!“ Som si za celý dnešný deň povedala ešte asi „sto“ krát. Naposledy pri sledovaní nočných správ našej verejnej TV v ktorých traumatizujúco rozoberali novú svetovú „jobovku, E. coli Virus“. Neviem, ako a z čoho sa tá pliaga bude šíriť, ale ako sa zdá, bude, keď už aj v Košiciach máme prvý „pozitívny“ prípad. „Žeby tu išlo o nejakú ľudskú bezohľadnosť?“ Po rekapitulácii dnešného dňa mi v hlave víri najmä toto slovo. Hneď za ním nasleduje ďalšia „perla“, kašeľ.
„Ja sa na to nevykašlem!“ a pospájam tie dnešné slová“ bolo asi posledné rozhodnutie dňa, z ktorého vznikol tento blog. O kašli, bezohľadnosti a šírení vírusov. Viem, politike sa nevyrovná, ale čo už? Tak ho skúste brať z nadhaľadu, „špina, ako špina“.
Ozaj, kašlete správne? Do dlane? Ja vašu škoricu! Kašlite na spak ruky, do rukáva, do vreckovky, do ponožky, do sukne … do bárs čoho, len do dlane nie. Nebuďme bezohľadní, nešírme vírusy. Kašlime správne! 🙂