Mala som to šťastie, že som na vlastnej koži zažila náš „dennodenný československý komunizmus“ a tak ma dnes nikto nemôže „opiť demagogickým rožkom“.  Na jednej strane to považujem za dobré vedieť porovnať „vtedy a teraz“, ale na strane druhej za zlé, lebo to dobré z doby „vtedy“ neviem preniesť do dnešnej reality. 

Nechcem sa týmto príspevkom postaviť na žiadnu zo strán politických barikád a ani za „čas minulý“. Azda iba na stranu zdravého rozumu, ale ten, žiaľ, svoju barikádu nemá. Aspoň ja ju nevidím.

Kam tým mierim? 

Mohla by som sa ním dotknúť mnohých boľavých tém, ale dotknem sa iba jednej. Odvody. Daňové, zdravotné, sociálne. Furt sú vyššie a furt ich je málo.

Kde sa „do pekla“ strácajú? 

Voľakedy som neriešila odvody. Nikto ich neriešil! Načo aj. Štát si zobral z výplaty takmer polovicu a bolo. V tej polovici bolo všetko, zdravotné odvody, sociálne odvody, daň. Finito! Žiadne dodatočné priznania, žiadna byrokratická mašinéria sociálnej a zdravotných poisťovní. Nič! Žiadne dodatočné správy typu, ten tomu toľko dlhuje.

Dnes keď otvorím noviny alebo web, tak sa idem „obesiť“ z posolstva správ o tom, aký je „bordel“ v tomto štáte i z toho, aké armády „inteligentov“ hľadajú cestu von z tohto „bordelu“. A možno by iba stačilo oprášiť starý odvodový systém a zrušiť ten dnešný – otrasný. A možno by iba stačilo zrušiť všetky „dnešné poisťovne“ a zaviesť jednu, „centrálnu“. Ktovie?

Viem, mnohí „papaláši“ by došli „o korytá“! Ale čo ma je po nich? Mne by sa uľavilo a  ušetrený čas nad správami by som mohla venovať niečomu zmysluplnejšiemu. Napríklad čítaniu kníh alebo počúvaniu hudby alebo … neviem čomu. Hocičomu!  Len nie správam o zlom stave v sociálnej poisťovni, len nie správam o zisku zdravotných poisťovní, len nie správam o neodvedenom poistnom.