Keď napíše 17 ročný chlapec, že chce „do všetkých hriadok zasievať“, čo si pod tým predstavíte? Predpokladám, že väčšinu z vás napadne sex, čomu by som sa teda vôbec, ale vôbec  nečudovala. Ja neviem, čo behalo „po rozume“ vám, keď ste mali sedemnásť, spomínam si však, že mne tam pobehovalo „bárs čo“ … azda okrem „víťazného februára“ i vtedajšej politiky sa tam zmestilo a mihlo naozaj kadečo.

No a teraz neviem, či to nebola chyba, že som sa v tom čase nezamýšľala aj nad politikou, či výdobytkami doby, v ktorej som si, len tak radostne a bezstarostne, užívala tých sladkých sedemnásť. Asi bola …

Hm, kde som už mohla byť, keby som nebola taká ľahkovážna? Sedím, čítam a premýšľam … iba tak, z ničoho nič, mi dnes prebehlo „popod ruky“ malé básnické dielko sedemnásťročného chlapca, na čom by nebolo asi nič čudné, keby nešlo o báseň Mikuláša Dzurindu na tému „sladký socializmus“.

Sedím ako prikovaná … čítam … hodnotím … usmievam sa pri tom. Snažím sa vybaviť si v mysli proces individualizácie človeka … „človek vo svojom vývine nadobúda špecifické črty, vytvára si vlastnú hierarchiu hodnôt, názorov, ideálov, postojov, cieľov … „zvnútorňuje si“ pôsobiace podnety … buď ich prijme alebo odmietne … čo sa prejaví v jeho prežívaní a správaní“ …

Sedím, čítam a premýšľam … „sranda“, ako sa vie človek rokmi zmeniť. Máta ma však červík pochybnosti … naozaj vie? Akosi sa mi to nepozdáva. A vám?

Mikuláš Dzurinda: Pomník vďaky

„Hoci som mladý, pochabý, hoc dokázať chcem viac a viac,
už neraz som sa zamyslel, dozadu hlavu obrátiac.

A čo som videl? Život bohatý, plynúci v šťastnej krajine,
veselé detstvo chlapčenské v slobodnej šťastnej rodine.

Čím rokov viac, čím starší som, tým viac sa zamýšľam,
ako to, že domov môj teplučký stále mám?

Za to, že neviem, čo zrada, klam, že život to je pre mňa dar,
nie utrpenie, klamstvo mar, vďaka ti, slávny Február!

Vďaka ti, robotník i roľník, vďaka ti otec, mať,
že môžem rojčiť, stále sniť, slobodnej zeme plody brať.

Premnoho vďaky v srdci mám, že môžem šťastne dnešok žiť,
snežienok ráno natrhať, potom zas večer s milou byť.

Nuž počuj, otec, drahá mať, počúvaj šťastná moja vlasť.
Keď toľkú radosť v duši mám, čo všetkým sľúbim darovať.

Nechcem byť dlžník večitý, chcem polia, lúky orávať, do všetkých hriadok zasievať „