Práve som sa pohýnala z parkoviska, keď som ho zazrela. Roky som ho nevidela, aj preto som sa bála, že mi ujde z dohľadu, tak som rýchlo zastavila a vybehla za ním. Vôbec som si neuvedomila, že stojím v strede cesty a blokujem premávku. 

Poznám ho približne dvadsaťpäť rokov, od doby, kedy sa priženil do našej rodiny. Bol mi vrcholne nesympatický, taký odutý a „hovadzky múdry“ bratislavčan. Učiteľ s doktorátom, člen „mensy s nebesky vysokým IQ“ a chodiaca encyklopédia. 

– „Ahoj, čo robíš v týchto končinách?“

– „Idem si vyžobrať nejaké centy na ubytovanie“.

– „Koľko potrebuješ?“

– „Osemdesiat centov“. 

Vysypala som mu všetky drobné. „Papierové“ nechcel, vraj sú preňho nebezpečné. Ostatní bezdomovci by ho mohli kvôli nim zbiť a okradnúť ho. Chcela som mu dať jedlo, ale to tiež odmietol, z toho istého dôvodu. Tak som mu nanútila aspoň liter džúsu, aby v tom teple niekde neskolaboval. Zároveň som mu povedala, aby kedykoľvek zazvonil pri mojich dverách, keď nenažobre dosť drobných na ubytovňu. 

Nepije. Nefetuje. Nesmrdí. Napriek tomu spadol až na úplné dno a už sa z neho nikdy nevyhrabe. 

Po revolúcii ostal učiť, pretože tú prácu miloval. Stal sa riaditeľom veľkej školy a mohlo by zdať, že je všetko v poriadku. Nebolo. V manželstve mu to začalo škrípať, pretože jeho manželka, moja sesternica, urobila kariéru v banke a logicky začala zarábať niekoľko násobne viac, ako on. To ho škrelo a začal popíjať.

Rok, dva, tri si nikto nič nevšimol. Až sa raz niekomu v škole zazdalo, že má vypité. Vyhodili ho, lebo miesto riaditeľa potrebovali pre niekoho iného a to bolo s najväčšou pravdepodobnosťou základným kameňom jeho bezdomovectva. 

Hľadal si síce nové miesto, ale v školstve ho už nikto nezamestnal, preto začal robiť iba to, čo práve zohnal. Pil čoraz viacej, zvlášť, keď mu v jednej z jeho „brigád“ „našili“ niečo ako „manko“ a škodu dali nahradiť. Nemal na to. Nemal ani peniaze, ani plat na serióznu pôžičku. Tá „výpalnícka“ mu k šťastiu nepomohla, lebo onedlho po nej nasledoval exekútor, rozvod, protialkoholické liečenie, psychiatria.

Počas liečenia mu zomrela matka. Myslela som si, že sa nasťahuje do jej bytu, lebo jeho brat  je úspešný a bohatý podnikateľ a predpokladala som, že mu ten byt prenechá bez dedičského vyrovnania. Mýlila som sa. Jeho brat zariadil, aby matka prepísala byt naňho a tak môj bezdomovec po prepustení z liečenia ostal na ulici. 

Vybavuje si invalidný dôchodok. Sám! Pešo chodí po Bratislave, mimochodom čisto oblečený, a zháňa si potrebné formality. Diplom, maturitné vysvedčenie, vojenskú knižku … . Podľa toho, čo mi o tom rozprával, usudzujem, že to nezvládne. Ani nemôže. Ak si škola pýta poplatok za odpis, on na to nemá peniaze!  

Neviem to pustiť z hlavy. Zdá sa mi, že u nás človek nemá šancu odraziť sa od dna. Je to nad ľudské sily. Už druhý rok je na ulici. Ak mu niekto zo známych daruje napríklad mobil, tak mu ho bezdomovci ukradnú. Ak mu niekto daruje peniaze, tak detto. Nechce sa s nimi kamarátiť, preto všade chodí sám, ale za to neraz dostane „nakladačku“, vraj prečo sa dištancuje.

Neviem to pustiť z hlavy. Tie oči! Hanba, strach, smútok. A na záver i malé ohníky šťastia z ľudského dotyku. „Ďakujem ti, za objatie, veľmi si ho cením“. Teraz sedím a rozmýšľm. Ako sa dá pomôcť takému človeku? V taške mal asi päťdesiat kópii profesijného životopisu, ktorý bezúspešne roznáša po všetkých agentúrach, no v päťdesiatpäťke ho už asi nikdy nikto nikde nezamestná.

                                                                      Zdroj obrázku: http://www.depaulslovensko.org/konferencia/